Vyberte si jazyk: slovenky English
Meniny na web

História

 

         Oblasť Matiašoviec môžeme považovať za stabilne osídlenú od 6. storočia p. n. l., mladšhistoria_01.jpgej doby halštatskej, ktorá patrí k „zlatému veku“ Liptova a Oravy. Práve tu, v Chočských vrchoch, ľud lužickej kultúry - oravskej skupiny, položil základ kultúrnemu ale aj územnému celku. Ľud lužickej kultúry tvorili zväčša bojovníci a pastieri. Ako nasvedčujú niektoré starobylé názvy na severnej strane Liptova (Konislav, Konislava, Konislavce) je možné, že sa zaoberal chovom koní, pre čo tu boli vynikajúce podmienky. Matiašovce dosiahli svoj najväčší význam práve v období mladšieho halštatu. Svedčí o tom nielen veľká koncentrácia hradísk a sídlisk z tohto obdobia na pomerne malom území, asi 4km, ale predovšetkým jaskyňa Dúpnica, v ktorej si mladohalštatský ľud založil svätyňu. V strednej Európe ide o unikát, ktorý prezrádza, že už v staršej dobe železnej sa tu vytvorilo životaschopné centrum. Totiž svätyňa takéhoto rozsahu sa nenachádza pri každom hrádku, ale vždy v mieste, ktoré má pre ľudí mimoriadny význam.

Koncom 3. a začiatkom 2. storočia p.n.l. k nám z Podunajska prenikajú vplyvy laténskej kultúry, ktorej nositeľmi boli Kelti. Títo pod tlakom dejinných udalostí v Podunajsku expandovali Vážskou dolinou na sever Slovenska. Tu asimilovali s pôvodným halštatským obyvateľstvom a vytvorili púchovskú kultúru. S príchodom tejto kultúry sa však radikálne zmenili pomery v Liptove, na Orave i v samotných Matiašovciach. Ľud púchovskej kultúry sa tu usadil ale nie na dlho. Na samotnej Konislave je pomerne málo stôp po púchovskej kultúre, zrejme ju využívali iba okrajovo. Juhozápadne, niekoľko kilometrov ďalej , totiž už začalo prekvitať nové centrum Liptovská Mara. Na západ, vo svahu Hrádkova ponad Kvačanskú dolinu, vznikla nová, jednoduchšia a kratšia cesta na Oravu. Život z Chovačských vrchov sa presťahoval do údolia bližšie k Váhu, kde bol dostatok nevyužitej poľnohospodárskej pôdy. Oblasť Matiašoviec načas stratila význam. Onedlho sa však v okolí Váhu začali diať nové historické udalosti. Objavili sa tu nielen zvyšky rôznych keltských kmeňov, ale aj germánskych Kvádov a nepochybne severských Vandalov. Smutný osud napokon neobišiel ani Konislavu (v 4. – 5. storočí). Začiatkom sťahovania národov bola zničená a vyplienená možno až niekoľko krát za sebou. Tisícové zástupy Germánov tiahnucich údolím Váhu, ktorí boli už niekoľko mesiacov na ceste, skľučoval predovšetkým hlad a plienenie bol jediný možný spôsob, ako si na tejto dlhej, strastiplnej ceste k rieke Rýn zaobstarať potravu. Vtedy sa tu so zbraňou v ruke objavili Svätoplukove bojové družiny. Bolo to v roku 875, keď si Veľkomoravská ríša na krátku dobu podrobila Vislansko (až na Krakov). Až od 13. storočia, sa stabilizovala severná hranica Uhorska a Liptov sa stal Liptovom. Úvod Suchej doliny zarástol húštinami, upadol do zabudnutia.

Územie dnešných Liptovských Matiašoviec bolo vyčlenené z pôvodne veľkého územného komplexu Sielnice. Kontinuálne osídlenie tohto územia slovanským obyvateľstvom sa predpokladá už od 8. - 9.storočia. Na chotárnom úzehistoria_04.jpgmí Sielnice bol vybudovaný najstarší kráľovský hrad, Liptovský hrad. Prvým písomným dokladom o jeho existencií je listina kráľa Bela IV z roku 1262. Po roku 1262 sa hrad definitívne stal hospodársko-správnym centrom rodiacej sa Liptovskej stolice. Niekedy pred rokom 1283 žili v Sielnici Sudunov syn Michal a jeho nevlastný syn Matej Liptovský. Keďže okolo roku 1283 vznikli o užívanie majetkov Michala a Mateja spory s Ladislavom zo Sielnice a inými obyvateľmi Sielnice, musel župan Zvolenského komitátu Mikuláš rozsúdiť obidve strany. Rozsúdenie tohto sporu schválil       31. januára 1283 kráľ Ladislav IV. Ako protihodnotu sielnického majetku v tomto roku za rôzne služby, poskytnuté zvolenskému županovi, daroval Michalovi a jeho synovi Matejovi majetok, vyčlenený z chotára Sielnice. Časť tohto majetku už predtým vlastnil akýsi Abrahám. Tento Abrahám sa považuje za najstaršieho predka rodu, ktorý získal časť územia Matiašovce už v roku 1282. Ako vlastníci majetku mali byť Michal a Matej Liptovský zaevidovaní 1. júla 1283 a hranicu mal vytýčiť zvolenský župan Mikuláš. Michal, Sudunov syn, umrel niekedy po roku 1283 a dedičom majetkov sa stal Matej. Od jeho mena získala osada v druhej polovici 14. storočia pomenovanie. V roku 1323 si dal donáciu na matiášovský majetok opäť potvrdiť Matej Liptovský, syn Štefana. V listine z 15. z júla 1323 to potvrdil kráľ Karol II. a prepísal pôvodnú listinu Ladislava IV. Na dnešné Liptovské Matiašovce získal rod viacero donácií. Okrem spomenutej listiny z roku 1283, ho vo vlastníctve obce potvrdil aj Karol I. v roku 1333, Ferdinand I. v roku 1560 i kráľ Maximilián v roku 1574. O šľachtickom pôvode členov rodu, vydala Liptovská stolica početné osvedčenia od 16. až do 19. storočia. V 16.storočí sa rod rozšíril aj do Čiech a na Mhistoria_06.jpgoravu. V druhej polovici 19. storočia sa rodina v Nižných aj Vyšných Matiašovciach rozrástla natoľko, že jej rozlíšenie bolo možné už len z prídomkov, ktorý sa pridával k spoločnému priezvisku Matiašovský: Fridovci, Elekovci, Petrovci, Sirotskovci, Trávnikovci, Johanovci, Jonášovci a iní.

V rámci náboženských búrok v 16. a 17. storočí členovia rodiny žijúci v Liptovských Matiašovciach prijali novú protestantskú vieru. V tomto období sa 17. mája 1643 narodil v Nižných Matiašovciach protestantským rodičom Jurajovi Matiašovskému a jeho manželke Anne Horanskej syn Ladislav. Ladislav po roku 1648 ešte ako dieťa prestúpil na katolícku vieru. Neskôr vyštudoval v Ostrihome a v Ríme teológiu. V roku 1673 sa stal bratislavským kanonikom a pôsobil ako farár v Seredi. V roku 1676 ho vymenovali za ostrihomského kanonika a v nasledujúcom roku za archidiakona v Nitre. Jeho ďalšia kariéra bola závratná. V roku 1680 sa stal titulárnym madočským opátom, v roku 1687 sa stal titulárnym biskupom v Knine (Chorvátsko), v historia_07.jpgroku 1689 bol vymenovaný za kanonika – kustóda a v decembri toho istého roku za spišského prepošta. V roku 1696 sa stal nitrianskym biskupom, uhorským kancelárom a tajným kráľovským radcom. Na podnet Ladislava Matiašovského sa postavil v Liptove dve veľké sakrálne stavby, nový kostol svätého Ladislava v Matiašovciach a kostol svätého Petra z Alkantary spolu s kláštorom v Okoličnom. Ladislav Matiašovský zomrel 10. mája 1705 vo Viedni.  Kostol svätého Ladislava v Liptovských Matiašovciach patrí medzí najvätčie  klenoty Liptova. Ide o jednoloďovú barokovú stavbu, s pristavanou sakristiou a vežou. V 18. stor. vybudovali okolo kostola barokové opevnenie so strielňami a baštami. Fasáda lode rozčleňujú polkruhovo zakončené okná s renesančnými kovanými mrežami. Na hlavnom ranobarokovom oltári sv. Ladislava sú sochy: Katarína Alexandrijská, P. Mária s Ježišom, Barbora; Vojtech?, Alžbeta Uhorská, Gál, Helena, Martin?; Štefan Uhorský, apoštol Peter, Ladislav, apoštol Pavol, Gejza. Rokokový oltár Najsv. Trojice je z r. 1767, ranobarokový oltár Sedembolestnej z r. 1675 a barokový oltár Nanebovzatia P. Márie z r. 1741. Obraz Ukrižovania je z 2. pol. 18. stor., dva oltárne obrazy z 18. stor., krypta rodu Matiašovských a epitaf z r. 1697. Najstarší zvon "Ladislav" je z r. 1701. Striebornú monštranciu daroval kostolu v r. 1711 Juraj Matiašovský. V r. 1825 kostol získal pozemok v hone Proti Božej muke. Pozemok Založnica získal kostol kúpou od Jozefa Gálfiho v r. 1799. Kostolu patrila lúka Na Slatvinách. V r. 1916 zobrali z veže tri zvony na zbrojársku výrobu.

 

Použitá literatúra:

VÍTEK, Peter: Liptovské Matiašovce 1348-1945 : 1. vyd. Liptovský Mikuláš: TYPOPRESS, s. r. o., 2002. 86 s. ISBN 80-968570-5-3

msisko: Kostol sv. Ladislava. Fara Liptovské Matiašovce, [ cit. 4. novembra 2011 ]. Dostupné na webovskej stránke (world wide web): http://www.fara.sk/liptovske_matiasovce/

Posledná zmena: 13.03.2015